História a vznik poľovníckeho združenia

    Známe korene histórie siahajú do čias, kedy revír poľovnícky využívali rody Salamonovcov a Bornamisovcov z neďalekých panstiev. Nemali však záujem o plánovitý chov zveri ale lovili zver pre zábavu a spoločenskú prestíž. Ako hostí si pozývali sudcov, notárov a iných vplyvných ľudí. Domáce obyvateľstvo vykonávalo iba pomocné poľovnícke práce ako honci so psami a pri zvoze ulovenej zveri a jej rozrábke.

    Po spoločenských zmenách spoločnosti v 20. storočí sa postupne formovala skupina domorodých vplyvných obyvateľov okolitých obcí a vytvorili poľovnícku spoločnosť DIANA. V nej ešte stále nemali miesto robotníci alebo roľníci. Z rozprávania vieme, že táto poľovnícka spoločnosť v roku 1951 zanikla.

    V povojnových rokoch sa k poľovníctvu dostali už aj jednoduchší ľudia, ktorých mená dodnes znejú medzi poľovníkmi. V Kyjove Angelovič, v Šarišskom Jastrabí Semanický a Šenitka, v Ďurkovej horár Jakubek, v Ľubotíne Dvorščák, Hmelár a učiteľ Havrilčák, v Čirči Totura, Gibarti, Jacko, učiteľ Kováč a horár Gajdoš, na Vislanke Kober a Olejár a Obručnom  Kovaľský s Prokopom. Jágri sa vzájomne stretávali a spoločne poľovali. Revíry vtedy nemali stanovené presné hranice a poľovalo sa približne podľa katastrov.

    Výrazným medzníkom pre poľovníctvo bolo prijatie zákona o poľovníctve v roku 1962. Začalo sa organizované poľovníctvo. Poľovať mohli byť iba občania po úspešnom zvládnutí poľovníckych skúšok. Niektorí sa tak z finančných dôvodov alebo vzdelanostnej úrovne museli loveckej vášne vzdať ale zostali vernými priateľmi a pomocníkmi poľovníkov až do smrti.

Poľovníci, ktorý mali záujem na plánovitom chove a love zveri založili v roku 1963 v našom okolí tri poľovnícke združenia:

·         Bukovina so sídlom v Čirči o výmere 2800 ha,

·         Podminčol so sídlom v Šarišskom Jastrabí o výmere 3100 ha

·         Skalka so sídlom v Ľubotíne o výmere 1050 ha

Vo vtedajších revíroch sa lovila hlavne srnčia zver, zajace a pri náhodných stretnutiach aj diviaky. Veľké straty pociťovali na jelenej zveri, ktorej stavy sa zdecimovali počas 2. svetovej vojny. Keďže poľovníci Bukoviny chceli vrátiť do revíru jeleniu zver, naplánovali jej introdukciu ešte v roku 1963 z oblasti Poľany. Dohodli aj podrobnosti odchytu a prepravy. Tento plán však zrušili, pretože práve v tomto lete pri kosení horských lúk v časti Odervaš a Chvosty chlapi videli veľké divné zvery s obrovskými, ako konskými hlavami. Poľovníkom bolo zrejmé, že jelene sa vracajú...

            Samostatne poľovať bolo spočiatku lákavé a zaujímavé. Po čase však všetci zistili, že loviť zver v tak veľkých revíroch o malých počtoch poľovníkov je obtiažne. Nedarilo sa. Naviac poľovníkom chýbali ich spoločné priateľské stretnutia na pníkoch pri fajke, možno fľaštičke. Organizovali tak spoločné poľovačky a navzájom pozývali starú dobrú partiu. Keď raz spoločne poľovali na Obručnom a Semanický zo Šarišského Jastrabia tam ulovil jelenicu, všetci sa z úspechu tešili a divinu si rozdelili. Semanický chcel vo svojej dedine ukázať, čo to za zvera ulovili, tak sa na druhý deň po hlavu z jelenice vrátil. Pešo ju preniesol z Obručného do Šarišského Jastrabia. Neskôr sa im vnukla myšlienka opäť sa spojiť a 15. decembra 1972 zvolali schôdzku poľovníkov na Pusté pole. Na druhý deň zvolali do Kyjova členskú schôdzu všetkých troch združení a dohodli spojenie revírov a vytvorenie Poľovníckeho združenia „MINČOL“ so sídlom v Ľubotíne. Po dohode s ostatnými susednými združeniami mal revír výmeru 8140 ha. Poľovnícke združenie hospodárilo a fungovalo na vysokej úrovni, ktorej úroveň a smer je dodnes udržiavaný. 

            Tam, kde takáto zmluva bola dohodnutá, bola následne po dvadsiatich rokoch v decembri roku 1992 aj zrušená. Priniesla nám to doba, ďalšia zmena spoločensko – ekonomických pomerov, ktorá sa odzrkadlila aj v poľovníctve. Na podnet členov bývalého poľovníckeho združenia Bukovina sa v hlasovaní na spoločnej poľovačke v Kyjove rozhodlo o opätovnom rozdelení poľovníckeho združenia a revíru. Na členskej schôdzi v Šarišskom Jastrabí v marci 1993 sa rozdelil majetok ako aj členské základne. Po priateľskom posedení sa poľovníci rozišli. Tí mladší, plní plánov a ideálov a tí starší, s hlavou v smútku.

            Tak vznikli tri nové poľovnícke združenia so svojimi samostatnými revírmi.

           Tu možno dátovať aj opätovný vznik staronového Poľovníckeho združenia                                                                                                       

Poľovnícke priateľstvá našich otcov a dedov však pretrvávajú dodnes. Ich synovia a vnuci sa každoročne stretávajú na tradičnej

MINČOLSKEJ  SPOLOČNEJ  POĽOVAČKE. 

Motto tejto poľovačky je:          "Aby sa starí stretávali a mladí spoznávali"

Spracované na základe dostupných písomných materiálov, fotografií a ústnych podaní doposiaľ  žijúcich občanov Čirča a okolitých obcí.

Ing. Milan Ženčuch, poľovnícky hospodár PZ